Sarek & Padjelanta

 aneb Hladová expedice

[kapitoly]

Téměř tři týdny šlapání v divočině. Ve nejsevernějším, a říká se, že nejdivočejším národním parku Evropy, kde přichází jaro…tzn. že taje…tzn. že je všude voda…tzn. že všude tečou řeky…tzn. že se musí obcházet, nebo brodit.

Zásob je zatraceně málo a peněz jakbysmet. V těchto končinách ti nikdo nepomůže, prostě se musíš spolehnout sám na sebe a na parťáka. Nebo na šťastnou náhodu. Ještěže jsme byli mladí, odvážní a odhodlaní…

Když říkám my, byli to T.S. Poly a (profesionální voják) Maťo. Výprava se uskutečnila 3. 6. – 27. 6. 2005. Trasa: Praha – Stockholm – Jokkmokk – Kungsleden – Rittak – NP Sarek – Padjelanta – Stockholm – Praha. K dispozici i náš jídelníček alias deník hladu.

PRAGUE – STOCKHOLM

Batohy sa zakuklené v igelitovom kokóne vezú v batožinovom priestore lietadla, symbol „Pripútajte sa“ zhasol. Naberáme výšku, nasleduje prrudká obrátka, Země česká sa zmenšuje spolu s pocitom preťaženia. O pár minút zem mizne, namiesto Baltického mora vidíme more oblakov. Krásny výhľad, nie práve často vnímam matičku Zem „iba“ ako planétu podo mnou. Krídla starej mašiny rezonujú pod nápormi vzduchu. Dojemné, ale oproti zážitkom z Mi-17 je to čaj. Výhľad zovšednel, pilot zaradil neutrál a pravdepodobne sa zaoberá obťažovaním letušiek. Letušky pôsobia decentne, rozhodne to nie sú Miss Scandinavia. Možno bude impozantnejší pohľad na slnko klesajúce do mrakov na ľavej strane. Tak si na chvíľu presadnem… Už som naspäť. Nechcem byť nevďačný, ale ja by som tú scenériu nainštaloval pôsobivejšie. Ďalšou fázou letu je klesanie na cieľové letisko. Približujeme sa k vrstve mrakov, vonku sa kolmo na lietadlo objavila veľká svetlá škvrna, uprostred nej občas prebleskuje náš tieň. Mraky sú čoraz bližšie, tieň narastá a je čoraz trúfalejší. Kým sa stihne natrvalo usadiť za oknami, vpálime to do mrakov. Urobilo to „čľup“, za nami vznikli malé kruhy. Koniec divadla. Watson, píšte si: Pod nami sa nachádza ďalšia vrstva mrakov, a pod ňou ďalšia. Môžeme teda povedať, že Švédsko je teda zahalené do troch vrstiev mrakov, ktoré sa zjavne striedavo podieľajú na hojných zrážkach a taktiež prispievajú k mizernej kvalite fotografií. Okrem toho slúžia miestnemu obyvateľstvu ako opaľovací krém s ochranným faktorom 36, čo vysvetľuje bryndzový kolor (rozumej „biela farba“, teda opak od „bronzový“) pleti. Ja síce opaľovací krém nemám, ale má ho Poly. No, možno sa to bude dať jesť.

STOCKHOLM – JOKKMOKK

Desiaty jún. Celodenná pauza vynútená včerajšou osobnou skorotragédiou. Vylúštil som zvyšok krížoviek, mám teraz viac novinového papiera na sušenie topánok. Veď ho aj potrebujem. A tak suším… suším, lovím v pamäti a robím si poznámky. Piatok, letisko Arlanda. Klimatizovaný suchý vzduch v lietadle mi zlikvidoval sliznice. Z nosa sa mi pustila krv. Skvelá príležitosť na pomstu Švédom, skrvavil som im miestne toalety. Keby som si to po sebe neupratal, doteraz by hľadali tú mŕtvolu, čo tam vykrvácala. Zablúdili sme už na letisku. Skvelý štart do neznámych končín, len čo je pravda. Ale už druhý pokus bol korunovaný úspechom. Cesta autobusom z letiska do Stockholmu trvá necelú hodinu. Na Central Station sú terminály, kde sa dá vyhľadať vlakové spojenie, alebo si vyzdvihnúť cestovný lístok zakúpený cez internet. Spojenie do Kvikkjokk nám terminály neponúkajú, zato vlakov do Kiruny ide dosť. S Polym sa zhodneme, že ráno býva múdrejšie než večer, ide sa spať. Nocľah sme hľadali asi hodinu, skončili sme na super pľaci, asi pri nejakej škole. Pod širákom, ako ináč. Hlavné mesto boduje. Mimochodom, v noci bola tma. Nie že by to tak nemalo byť, ale tých pár nasledujúcich nocí sme už tm u nezažili. Ráno sa vraciame na stanicu. „There is no connection to Kvikkjokk today, sorry“ – zhodujú sa informátorka a pokladníčka s terminálmi. Asi nejaké sprisahanie, ale my sa nenecháme oblbnúť. Neohrozene si kupujeme lístky do Jokkmokk cez Murjek. Potešilo ma, že lístok na autobus z Murjeku si môžeme kúpiť priamo na vlakovej stanici. Máme lístky a kopec času, polovica našich batohov sa teda uloží na dočasný odpočinok v malom trezore, druhá polovica sa vydá na potulky Benátkami severu. My sa pripájame k tej druhej polovici. Doplňujeme posledné nevyhnutnosti – hodí sa operatívne zlacnená plynová bomba, (posledný vystavený kus), plus nejaké potraviny. Polárny chlieb, polarbröd, sú celkom trvanlivé „Eskimácke“ placky, Marina kex a nejaká limonáda kvôli fľaši na benzín. Prechádzame sa po meste, batohy by sa najradšej vyvaľovali na lavičke. Lenže nedostanú na výber, tak aspoň z pomsty otláčajú ramená. Neviem sa dočkať, až budem mať na chrbte plnú hmotnosť. Pokračujeme v prechádzke po meste. Ostrov Djugarden. Vasa Museet je pre buržujov, zato za múzeom je sympatická záhradka. Nie sme barbari, mätu kučeravú a ostatné zeliny iba ochutnáme. Každý prst mi vonia za nejakou inou. Bylinkou, ako ináč. Kúsok za múzeom je cintorín s jednoduchou zvonicou. Keď ju ideme odfotiť, len kvôli atmoške si na vrch sadne havran. Paráda. Kráčame pomedzi náhrobné kamene. Kúsok opodiaľ si pomedzi náhrobné kamene si hopsá akýsi zajko. Vidiecku atmosféru dopĺňajú divé husi, na nábreží ostrova. Hergot, takáto metropola sa mi celkom pozdáva. Vraciame sa na stanicu, cestou nás čaká ešte jedno prekvapenie. Dnes sa beží Štokholmský maratón. Dav divákov lemuje cestu, dav bežcov blúdi ulicami mesta a my nemáme šancu prejsť na druhú stranu. Chvíľu kráčame popri maratóncoch. Občerstvovačka. Bežci dostávajú poháriky s vodou a špongie, po použití to odhadzujú na zem. Už je tam toho celá kopa, posledný bežci budú potrebovať pluhy, ak budú chcieť pokračovať. Vlaky vo Švédsku sú dosť drahé, ale dá sa kúpiť aj lacnejší lístok. Tá najekonomickejšia voľba je Connex. Komfort vcelku ujde, čo poteší, ak mám vo vlaku stráviť hooodne dlhý čas. V priebehu cesty kdesi stojíme vyše hodiny, švédskemu hláseniu vo vlaku nerozumieme. Z prekladu jednej milej dievčiny nie som oveľa múdrejší, ale nakoniec aj tak dorazíme do Murjeku len s 20 minútovým meškaním. Švédi už asi objavili hyperpriestor. Murjek je prázdny, ešteže na autobus nemusíme čakať dlho. Vlastne na minibus, čo pre štyroch ľudí vrátane vodiča úplne stačí. Cestou stíham prehliadnuť tabuľu oznamujúcu hranicu polárneho kruhu, ktorá má kdesi v týchto miestach blúdiť. Snáď sa ešte budeme vracať.

KUNGSLEDEN – RITTAK

Beriem si batoh z autobusu a urobím prvý záber. Poly sa s batohom trochu viac hrá. Kým sa spamätá, dočasná expozícia sobov sa stáva ex-expozíciou. Zvieratá sa presúvajú do lesa. Rád by som ešte získal nejaké informácie, než vyrazíme, ale od miestnej dobrovoľníčky zisťujem, že tunajšia Fjällstation zavretá. To isté platí o „supermarkete“. To je pochopiteľné, panuje tu turistická antisezóna, údajne spravidla trvá do „midsommar“, ako nazývajú títo dobrí ľudia letný slnovrat. Autobus doviezol päť ľudí. Mňa, Polyho, kohosi miestneho, nejakého Američana, ktorý si urobil výlet pred zahájením konferencie o vlkoch v Jokkmokku a vodiča. Je osemnásť hodín, ale počas najbližších dní sa nebude stmievať. Nie je dôvod ostať v dedine, vyrážame po kráľovskom chodníku. Neprší, zato na zemi je vody požehnane. Trochu pení a má zvláštnu príchuť, farbou pripomína zriedenú kolu. Alebo močovku. Poly tvrdí, že taká býva voda z rašelinísk. Hlavne, že nesmrdí a nemáme zažívacie problémy. Tesne nad Kvikkjokkom sme stretli starší párik, trochu sme pokecali. Na nejaký čas náš posledný priamy kontakt s civilizáciou. Niekoľko kilometrov máme chodník vyšliapaný, potom sa stopy strácajú. Miestami je snehu po kolená. Paráda, o pár hodín sme však unavení. Našli sme si dobré miesto pri jazere Stuor Dáhtá, akurát je tu trochu chladno. Neprší, zľahka sneží. Táboríme o 03.00 a to máme ešte hodinu do západu slnka. A dve do východu. Polárna noc je super. Streda. „Ráno“ vypuklo hádam o jednej poobede, v miernom tempe sa naraňajkujeme, zbalíme veci a vyrážame, smer Rittak. Chodník je miestami vykladaný doskami. Síce nekráčame po vode, ale mokré dosky nepríjemne kĺžu. Pri chatách Partestugan si urobíme krátku prestávku, za chatou už vchádzame do národného parku Sarek. Cestou sme vyplašili nejakú sliepku. Mrcha, opustila hniezdo a vajíčka nechala napospas nenažraným tvorom pohybujúcim sa voľne po parku. Nenažrané tvory pohybujúce sa voľne po parku sa však uspokojili s fotografiou hniezda a pokračujú vo svojej púti. Stúpame do sedla nad jazerom a údolím Rittak. Výhľad by bol určite krajší, keby nebolo tak zamračené. Vody máme bohaté zásoby, určité množstvo si nesiem aj v topánkach. Podľa mapy sme mali prekročiť tri mosty,sneh a voda však hrubo ignorovali našu mapu. Na mieste „tretieho mosta“ sme našli rozvodnenú bystrinu a pripravený stavebný materiál na nový most. Poly dlho nedumal, prebehol po kameňoch. Trochu zaváhal, stúpil do hlbšej vody, ale bez ujmy. Ja som sa okúňal podstatne viac, hľadal som vhodné miesto na preskočenie. Našiel som hneď dve, obe by som po kvalitnom rozcvičení určite zvládol, ale nie s batohom na chrbte. Idem teda na vec Polyho metódou. Preskákať tú bystrinku po kameňoch trvá možno tri sekundy, vcelku to funguje. Napriek tomu mám náladu pod psa. Mal tam predsa byť most! Haha, tie zábavnejšie etapy nás ešte len čakajú. Našťastie k chate je to už len kúsok. Posledných 500 metrov sa brodíme v snehu ako dvaja tĺci. Vyskúšať snežnice mi napadne, až keď je to už úplne zbytočné. Útulňa Rittak nás srdečne víta, štyri lôžka a vešiaky ochotne poskytnú priestor na premočené oblečenie. Piecka pýta drevo. Nejaké je pripravené na chodbičke, my však nečerpáme cudzie zásoby, nasekáme si vlastné. Brezové kláty pred chatou by sa dali žmýkať. Po chvíli sa rozhoria, ale viac tepla poskytuje komín, než piecka. O varení nemôže byť ani reči, takže slovo dostanú variče. Vypukla večerná pohoda. Štvrtok. Šaty a obuv vyschli, vyrážame na ďalšiu cestu. Vedľa chodníka sa krčí a na okoloidúcich chrčí vzácnosť a rarita, akú svet nevidel. Lumík, náš prvý lumík. Vytopila ho voda z topiaceho sa snehu, chudák bol v strese a nevedel, čo vlastne robí. Neskôr sme ich videli za vagón, behali dokonca cez predsienku stanu, ale prvý je len jeden. Foťáky cvakajú, lumík výhražne vrčí, cerí zúbky a ukazuje pazúriky. V tom čase ešte nebola natočená kreslená rozprávka Madagascar, ináč by ten malý hrdina určite dostal meno Alex. Nechávame ho osudu a pokračujeme vpred. Uprostred ústia údolia Ráhpa sa týči skalnatý masív Tjahkkelij. Jazero Laitaure pod ním je čiastočne zamrznuté, ďalej nemá zmysel pokračovať. Člny sa ešte nedajú použiť, prejsť po ľade sa však už tiež nedá. Takže zbohom Kungsleden. Smer ďalšej cesty určuje Poly.

RITTAK – NP SAREK

Prudko meníme smer na most cez rieku Gadokjahka a po krátkej chvíli obúvame snežnice. Spočiatku fúka nepríjemný vietor, neskôr začalo snežiť a pršať. Sneh pod nami je mokrý a dosť nepríjemný. Vďaka snežniciam sa nám kráča podstatne lepšie, bez nich by sme museli trasu zmeniť. Napriek tomu sa miestami zabárame vyše kolien do snehu. Cesta je nudná, namáhavá a dlhá. Veľmi dlhá. Scenéria sa nemení. Scenéria občas vôbec neexistuje, dosť času totiž trávime v hmle. Potešilo ma, že moja Vista (GPS) aj za takých podmienok dokáže zistiť polohu. Rýchlosť presunu je neuveriteľná – kilometer za dve minúty sedemnásť. Žartujem, asi za pol hodiny. Vtedy mi až tak do žartu nebolo… Na mape som starostlivo zvolil trasu, ktorá má obísť štyri potôčiky. Pod snehom môžu byť zradné. Sedlo, ktorým prechádzame, je však neskutočne široké, hádam ani nedokážem určiť sklon svahu. Na snehu sa črtajú žlté stužky. Na jednom takom mieste skúšam, či je to ľad a aký je pevný. Nie je to ľad. Je to snehová kaša pevná asi ako zafarbená voda . Obchádzame takéto miesta zoširoka, ale keď sa pred nami ťahá stužka cez celý horizont, mám dosť okolkovania. Na jednom mieste je sneh zvrchu ešte biely, „most“ má šírku možno poldruha metra. Vyrazím plnou parou vpred a postupne zrýchľujem. Dúfam, že ak sa aj preborím, tak najviac na 40 cm, pričom štucky chvíľu nápor vody vydržia. Mal som to dobre vymyslené. Keď som bol v polovici „mosta“, jedna noha sa preborila. Dno bolo podstatne hlbšie, stratil som stabilitu a zvalil som sa do tej brečky na chrbát. Vystrekla fontána zúfalstva, chvíľu som sa obával, že som pod snehom objavil nejaké jazero. Som v *$^@*. Našťastie to bol iba malý potok, takže než panika prepukla naplno, pokúsil som sa vstať. Za stáleho nadávania sa snažím posadiť. Mrcha batoh ma drží pekne pri zemi. Skúšam sa zaprieť palicami do zeme. Presnejšie do ľadu, ktorým je dno pokryté. Sakra, detaily na neskôr, najprv z toho von! Pár sekúnd to trvá, ale nakoniec sa mi podarí kľaknúť si a postaviť sa. Druhý level. Za stáleho nadávania (to je dôležitý ventilačno-motivačný faktor) sa snažím opustiť vodu. Po prvom kroku sa snežnica ešte preborí, ale s tým sa rátalo. Neochvejne pokračujem ďalej a hurá, slávim úspech. Som jednou nohou na suchu. Obyčajne nebýva problém dostať ľavú nohu k pravej, ale obuté snežnice dokážu situáciu dosť skomplikovať. Napríklad sa mrcha zapichne do snehu a nejde noha hore a nejde ani tomu… Ešte chvíľu mi teda trvalo, kým som sa dostal na pevný sneh, aleluja, adrenalín vypumpovaný, organizmus v strese, v topánkach bazén a čo má človek z toho? Skoro som zinfarktoval, keď Poly zahlásil: „Tak co, jdeme dál?“ Už počas predchádzajúcich okamihov sa rozľahlá pustatina sedla zaplnila zástupmi žien ľahkých mravov, rôznymi časťami tiel oboch pohlaví a napáchla aktami úzko spojenými s predchádzajúcimi pojmami, teraz sa však už miestnymi potokmi valili desivé riavy oplzlostí, ktoré pozvoľna púšťam do éteru. Kdesi v zadnej časti uvažujúceho mozgu rozumnej bytosti v bezpečnom, aj keď tmavom kúte ticho skučala túžba po pohodlí, teple sálajúcom z kozuba, po bernardýnovi so súdkom rumu… eech, škoda hovoriť. Mimochodom Poly. Celý čas tam stál a díval sa, určite sa dobre bavil, samozrejme reálne mi pomôcť nemohol, ale on sa ani len nesnažil! Nejaké slovko účasti, poľutovania? Nie, on zo seba vypotí „Jdeme dál?“ A keby len to, ako hovorí Uhorčík. Dokonca ani nepovažoval udalosť za hodnú zvečnenia! To je ale nápad, nosiť foťák na batohu, kde nie je v pohotovosti, keď máš šancu zvečniť posledné chvíle kamaráta. Nakoniec som zo seba dostal čosi spisovné, dokonca slušné a konštruktívne. „Rozbaľ stan!“ Nakoniec sa ale situácia ukázala byť podstatne menej vážna, než za akú som ju považoval. Batoh našťastie vodu neprepustil, spacák aj potraviny prežili bez ujmy. Ak nerátam pár premočených handier a topánok, škody som neutrpel žiadne. Kým Poly staval stan, ja som sa vyzliekol a trochu som vystrájal v snehu. V cieli dennej etapy sme ešte neboli, ale akosi som nemal chuť pokračovať. Oblečenie a topánky suším v stane, aj keď v tomto vlhku to nemá veľký význam. Začínam si robiť zápisky. Piatok. Vylúštil som zvyšok krížoviek, mám teraz viac novinového papiera na sušenie topánok. Veď ho aj potrebujem. Oblečenie a topánky striedavo suším vonka a ukrývam pred dažďom. Topánky odmietajú schnúť.Noviny pomáhajú, kým sú suché. Akonáhle zvlhnú, už nevyschnú. Celý deň trávime na mieste. Lumíky sa vyhrabávajú zo snehu, ich početné stavy reguluje akýsi pištiaci severský sokol. Na snehu vidno ohlodané kostričky s kúskami kože a krvavé stopy zápasov. Ex-žltá stuha, v ktorej som sa vo štvrtok váľal, už celkom pekne hučí. Sobota. Stále suším topánky. Keby som vedel, ako je to zbytočné, vykašľal by som sa na ne. Je zamračené, zima, som značne otrávený. Nedeľa. Ostrovček bez snehu, na ktorom táboríme, sa pozvoľna zväčšuje. Oblečenie je skoro suché, topánky sa dajú obuť. Poobede balíme veci a vyrážame. Zároveň začína pršať. Prvých pár sto metrov kráčame po premáčanom snehu, pod ktorým je voda. Morálny stav mužstva dosahuje rekordnú úroveň, opäť celkom výdatne nadávam. Aby sme sa vyhli vodným tokom, celkom slušne si nadchádzame. Nemám pocit, že to pomáha, vody je tu viac než dosť, topánky boli suché sotva štvrťhodinu. Konečne sa dostávame z roviny na svah, kde sa už voda nedrží pod snehom. Pre zmenu je terén nepríjemne zvlnený, buď prudko stúpame alebo klesáme do koryta niektorého z potokov. Ostrovčeky pevniny v snehu mi značne komplikujú pohyb. Polyho drevené snežnice znesú aj pôdu, ja musím pásy zeme obchádzať, alebo si každú chvíľu snežnice komplikovane vyzúvať. Konečne sa dostávame k pastierskej chate, odtiaľ je to už len kúsok popri koryte Gadokjahka k mostu. Tam, pri moste cez Gadokjahka, sa udial malý prírodný zázrak. Vyšlo slnko, vietor odohnal mračná na juh, svet sa stal zrazu krásny. Keby sa dalo vyzliecť z kože, tak ju prehodím cez batoh, aby unavené kosti mohli priamo vychutnať slnečné lúče. Uspokojím sa s realitou, vyzujem sa, spravím pár fotiek, nasleduje občerstvenie a oddych. Vychutnávam každý okamih. Okolie mostu cez Gadokjahka je strhujúce. Keby som sa narodil ako Troll, určite sa usídlim práve tu. Údolie zdiaľky nepôsobí výnimočne, bližšie pri rieke si však možno vychutnať divokú nespútanosť vodného živla. Rieka prameniaca v ľadovci pod masívom Parte vyfrézovala do širokého údolia celkom zaujímavý skalnatý kanál. Na severnú stranu zima prirobila hádam dvojmetrový snehový prevej, ktorý je zvrchu až po spodok prerezaný. Zo dna výrezu tryská menší vodopád a dopadá priamo do hučiacej riavy. Kúsok nižšie je oveľa väčší prevej, ktorý má svoj vlastný vodopád. Koryto vykladané kamennými blokmi je premostené snehovou škrupinou, voda tam mizne a z druhej strany sa vynára spenený príboj, ktorý prehluší aj myšlienky. Keci. Tak teraz pre tých, čo videli Trainspotting: Vem si svúj nejlepší orgazmus, co si kdy měl, vynásob ho tisíci a stejně se k tomu ani nepřiblížíš. Oddych pri rieke nám dodá energie, takže čoskoro pokračujeme ďalej. Hoci to ešte nevieme, dnes nás čaká asi najdlhšia etapa. Presúvame sa do údolia Jiegnavágge, kde možno založíme tábor. Alebo žeby sme ešte vymakali ďalších dvesto výškových metrov do sedla? Musíme sa dostať na druhú stranu údolia, ale po jeho dne sa ťahá široký pás bledozelenkavého snehu. To už poznám, takže riečke sa so slušnou rezervou vyhýbame. Obchádzame aj pleso na jeho konci a pre istotu zoširoka aj širokú panvu okolo neho. Svahy údolia sú dekorované lavínami, čo vo mne tiež vzbudzuje rešpekt. V sedle sa otvára krásny výhľad na protiľahlé hrebene zaliate polnočným slnkom. Je tu slušná kosa, ale aspoň sa snežnice nezabárajú. Na najvyššom bode nášho putovania, vo výške 1404 m. n. m. dáme výdatnú večeru a zvoláme poradu. V rámci lavínovej prevencie by som rád pokračoval, kým svahy nie sú vystavené intenzívnemu slnku. Poly je za, pokračujeme ďalej. Dnešná etapa je bohatá na zážitky, ale stále má čosi v talóne.upovať začíname v hlbokom prašane. Svahy nášho údolia sú v pohode. Ale toto je len jedno rameno veľkého Ypsilonu, západná stena susedného hlavného údolia Gaskavágge je jedna veľká lavína. Keďže sa obe údolia zbiehajú, máme na výber. Buď pôjdeme po západnom svahu, kde sú popadané lavíny, alebo po východnom, ktorý je zas úplne bez snehu. Ja som za lavíny. Veď už všetko popadalo. Po pevnom snehu sa ide predsa ľahšie, ako po skalách na nepríjemne strmom svahu. Moju teóriu o chvíľu vyvráti povedomý rachot. Trvá to skoro minútu, kým lavína dorazí na dno, ale môj pomalý digitál stíha spracovať iba jednu fotku. Takže západ nás asi z biedy nevytrhne. Po vyústení údolia síce musíme ďalej pokračovať západným smerom, no lavínu nebudeme riskovať. Poly definitívne rozhodol, ide sa na skalnatý svah. Musíme síce prejsť dnom údolia ponad potok, ale snehová pokrývka sa zdá byť dosť hrubá. Pre overenie tohto zdania vrhám zo svahu kameň veľký ako hlava. Kameň ostal na povrchu, čo mi dodáva nádej. Zbytočne som mal obavy, tento sneh v pohode udrží stredne veľkého hrocha. Skalnatý terén svahov Lulep Stuollo je skôr otravný ako náročný, len občasné voľné kamene pod nohami spestrujú nudnú bezpečnosť postupu. Čosi pred treťou dorazíme na malú plošinu, miesto vyformované niekedy v dobách Flinstonovcov, len aby sme my dnes večer mali kde rozložiť stan. Okolo stanu tečie malý potôčik, ktorý ochotne vyperie moje prepotené ponožky. Na náprotivnom svahu je nainštalovaný vodopád, vybudovaný z podobných balvanov, akými bolo vykladané koryto Gadokjahka. Hukot vodopádu sa mieša s hukotom rieky na dne a ozvenou od okolitých kopcov. S pocitom, že konečne je všetko, ako má byť, zaspávame okolo tretej. Pondelok. „Ráno“ som našiel pracku z akéhosi popruhu. Žeby tiež z dôb Flinstonovcov? No, zjavne tu nie sme prví. Do večera sa náš tábor presunul západne možno o dva kilometre do údolia Sarvesvágge. Prešli sme samozrejme viac, boli sme sa pozrieť na sútok riek Sarvesjahkka a Rahpaädno. Kvôli tomuto pohľadu sme sa predierali húštinou zakrpatených vŕb, prešli sme bačorinou hľadajúc pevné miesta nad úrovňou vody pre naše nohy a prechádzali sme asi šesť ramien rozbujného potoka Stuolojagasj metódou breh – kameň – kameň – kameň (fázu „kameň“ opakuj podľa potreby)… – breh. Posledný kilometer k sútoku bol ako za odmenu prechádzkou idylickým brezovým hájikom. Cesta späť nebola jednoduchšia, ale bonbónik nás ešte len čakal v podobe riečky vytekajúcej z údolia, ktorým sme včera prišli. Tu už nepomohlo skákanie z kameňa na kameň, ani hľadanie rozvetvených miest. Prvý krát brodíme. Voda je ľadová, alebo skôr ľad tečie pekelne silným prúdom. Lýtka si po desiatich sekundách vo vode necítim, vlastne akoby som chodil na chodúľoch. Dostať sa na ostrovček uprostred je ľahké, ale čo ďalej? Možno je lepšie miesto poniže. Presúvam sa po ostrovčeku, vŕby šľahajú zmrznuté nohy v sandáloch. Tu to nepôjde, vraciam sa nahor. Cit sa z nôh dávno vytratil, bolesť neexistuje. Šľahnutia na nohách vnímam len ako tupé nárazy. Vody je síce vyše kolien, aj prúd je celkom frišný, ale nemáme veľmi na výber a makáme na breh. Breh je husto porastený vŕbami, ale našli sme si miestečko na inváziu. Vyloďujeme sa na Snowbeach. Sneh je po brodení rieky celkom teplý, akurát medzi prstami ho mám viac, než potrebujem. Chvíľu to trvá, než zmrznuté kláty nasúkam do topánok. Sme síce skrehnutí, ale cítime sa ako majstri sveta v brodení horských riek. Utorok. Tretí deň po sebe krásne počasie. Slnko vylákalo lumíky, lúka ožila žltočiernymi guľkami. Dvaja odvážlivci dokonca prebiehajú popod predsienku stanu. Keď si lumík uvedomí, že ho pozorujem, znehybnie a tvári sa, že tam nie je. Táto poloha mu zjavne nevyhovuje, preto pobehne kúsok bližšie a opäť sa tvári akoby nič. Nakoniec si definitívne uvedomí, že s prostredím nesplynie a zahanbený zdrhá. Sedí sa tu celkom príjemne a tak si hru ešte s niekoľkými lumíkmi zopakujem. Lumíky ovládajú svoju rolu skvele, ani raz sa nepomýlia a neprídu bližšie. Oddýchnutí štartujeme ďalšiu etapu. Pár kilometrov brezového hája vystriedajú zakrpatené vŕby. V tejto časti národného parku nie sú chodníky, predierame sa teda húštinami ako starí zálesáci. Stretávame soby, neskôr sa ukážu na druhej strane Sarvesjahka. Zjavne im brodenie rozvodnenej rieky nerobí problém. Chôdza sa mení na galeje. Bažiny, sneh, vŕby, úpek, všade plno vody. Podľa mapy by sme mali brodiť asi tri rieky, všetky sú však pod pevnou vrstvou snehu. No problemo. V jednom okamihu Poly zmrzne. Sledujem jeho pohľad, kvôli vŕbam však nič nevidím. Podídem bližšie a už to mám. Sob? Väčší. Los! Stojí na mieste asi dvesto metrov od nás. Nejaví známky agresivity, vlastne nejaví žiadne známky. Proste tam len tak stojí. Urobíme pár fotiek, moje baterky však začínajú protestovať. Chvíľu ich ohrievam v dlani, už to mám vyskúšané. Založím baterky, displej má pre mňa ďalšiu hlášku: Media Card Error. Format? Y/N. Stlačím nejaké tlačítko a displej víťazoslávne ohlási: Formating Media Card. Pred očami mám hviezdičky, bleskovo vyberám baterky. Vzápätí ich zakladám a čítam povedomú hlášku: Media Card Error. Format? Y/N. Moje nadšenie nepozná hraníc, pravdepodobne som prišiel o doterajšie fotky. Pre istotu vyberám kartu, od tejto chvíle mi ostalo na fotenie 32 MB vnútornej pamäte foťáka.vi zjavne unikla pointa tejto drámy, neochotne sa obracia a odchádza. Nasleduje ho ďalšia tmavá škvrna. Sob? Menší. Losíča! Tak preto tam pózoval, mrcha jedna. Losíča však má problém udržať sa na nohách, preskočiť maličký jarček si vôbec netrúfa. Zjavne ešte nevie, ako to na tomto svete chodí. Možno je na svete len niekoľko hodín, alebo dokonca minút. Radi by sme rodinku obišli, prechod cez rozvodnenú Sarvesjahka však neprichádza do úvahy. Svahy údolia sú priveľmi strmé a myšlienka na návrat nám ani nenapadne. Pomaly postupujeme vpred. Los na protest odchádza, losíča sa snaží ukryť v nizučkom vŕbovom poraste. Los sa snaží obísť nás od rieky. Dostal sa na ploché pole modrého snehu. Na takú vzdialenosť mu nevysvetlím, že s týmto už mám skúsenosti, ale to nevadí, o chvíľu má skúsenosti aj los. Sneh a voda špliechajú na všetky strany, los bojuje, aj keď nemá šancu. Maníci z Discovery Channel by šaleli, keby si to mohli natočiť. Los netúži po filmovej kariére, obracia sa a odchádza smerom do údolia. Losíča zaľahlo, zmizlo z povrchu zemského a niet po ňom ani stopy. My sa snažíme obísť ho tak širokým oblúkom, nakoľko je to bezpečné. O pár minút sa ešte los ukáže na druhom brehu a potom ho už neuvidíme. Dúfam, že neopustil svoje mláďa na dlho. Celý deň mám totálnu krízu, trochu som sa prebral až po večeri. Pomohla teplá polievka, slanina, sójové mlieko s glukózou a na to jonťák. Polarbröd som dojedol včera, od dnes zajedám slaninu polystyrénovým chlebom. Celkom valíme, až kým sa nám do cesty nepostavia lavíny. Údolie Sarvesvágge sú vlastne dve údolia symbolicky predelené nevýrazným sedlom. Do sedla padá z ľadovca z južnej strany voda hneď niekoľkými vodopádmi. Prítok je tak výdatný, že v sedle sa vytvorilo jazero, z ktorého do oboch údolí vyteká rieka. Podľa pôvodného plánu sme na hornom toku mali prejsť cez Sarvesjahka a pokračovať ku kaplnke Alkavare kapell. Uprostred júna je tu však snehu a vody toľko, že o brodení nemôže byť ani reči. Ostávame na našej strane údolia a tmolíme sa na kopci snehovej oráčiny. Zjavne sa tu do dávnejšie padnutej lavíny zosunula ďalšia, v dôsledku čoho vznikol zaujímavý útvar zaváňajúci staveniskom, detaily radšej nebudem opisovať. Prípadným lavínológom samozrejme informácie na požiadanie poskytnem. :PSkrátka celé je to predelené priekopou, pričom lavína za priekopou je o nejaké dva metre nižšie, než sme my. To pre batohy nepredstavuje problém, na druhej strane nás ochotne počkajú. Ja volím zlezenie po snehu, Poly je radšej zoskočí. Pre istotu mu doskokovú plochu mierne upravím, ale sneh je mäkký tak akurát, úraz nehrozí. O chvíľu sa situácia mení, pre zmenu musíme dva metre vyliezť. Ešteže tu nie je priekopa. Sneh sa stáva ešte mäkší, zle drží, leziem opatrne. Som skoro pod vrcholom, keď si nad sebou v snehovej mase uvedomím kameň veľký ako dve hlavy. Nechcel by som schytať hlavičku. Na vrchu pokračujem štýlom opitého tučniaka po mäkkkom hrboľatom povrchu plnom škár a dutín. Ako som už spomínal, celý deň sa držíme na tej istej strane údolia. Celý deň je viac zaťažená ľavá noha, než pravá. Ako prejav protestu začína pobolievať, ľavá topánka sa pripojí a ponožky v nej podozrivo zvlhnú. Už nás snáď čaká len cesta z kopca. Podľa mapy sa blížime k toku, čo z ľadovca napája jazero v sedle. Mám obavy, že budeme mať problémy. Tentokrát vyviazneme ľahko, niektoré vetvy prekonáme po snehu, zvyšok tečie hlboko pod vrstvou skál. Ešte nás čaká jedna rieka vytekajúca z ďalšieho ľadovca a za ňou už len nejaké močiare, ktoré sa určite budú dať obísť. Sarvesjahka odštepný závod západ sa kľukatí širokým korytom údolia, jej prietok je aj z tejto strany impozantný. A sme pri poslednej riečke, Jiegńavákkjagasj. Jej vody hučia rovnako hrozivo, ako meno. Do údolia vstupuje s rachotom a energiou, ako hokejisti na finálový zápas MS. Cez štrbinu v skalách, širokú najviac dva metre, za okamih prehučia kubíky vodnej peny. Na brehoch potoka je dosť snehu, medzera medzi návejmi je miestami menšia než meter. Nosnosť snehu nedokážem odhadnúť a na jej praktickú skúšku si netrúfam. Pokračujeme po prúde, snáď budú nižšie príhodnejšie podmienky. Potok sa rozvetvuje na tri prúdy, uprostred sú dva obligátne skalné ostrovčeky. Teraz alebo nikdy. Obúvame sandále a vyrazíme do vody, Poly prvý. Vzápätí sa z vody vracia, na dne je vrstva ľadu. Prúd je silný, hrozí pošmyknutie, teleskopky na ľade neposkytnú oporu. Ideme hľadať vhodnejšie miesto. Prúd poniže ma presviedča, že hore bolo vhodnejšie miesto. Vraciam sa a skúšam prechod po zľadovatenom dne. Ľad pod nohami je nepríjemný, ale s trochou šťastia som sa dostal na prvý ostrovček. Voda je neskutočne studená. Na druhom ostrovčeku si na krátky okamih, kým hľadám vhodné miesto, oddýchnem. Tu vhodné miesto nie je, tak to proste seknem skrz. Uprostred prúdu mi nápor na chvíľu takmer strhol nohu pri kroku, vďaka teleskopkám však mám slušnú stabilitu. Ostáva pár krokov po prúde a šup na breh. S Polym sa zhodneme, že na dnes stačilo. Kúsok poniže je trávnané miesto, ideálny pľac pre stan. Prezúvať sa neoplatí, tých pár metrov po snehu prejdeme aj v sandáloch. Kým postavíme stan, poriadne sa schladí. Mokré nohy v sandáloch tiež nepridajú na nálade. Zdvihol sa prudký vietor, takže než zalezieme do spacákov, musíme poriadne ukotviť stan. Snáď nás po tom všetkom ešte neodfúkne. Streda. Neodfúklo nás, zato začalo pršať. Celý deň drichmem v spacáku. Ráno som si dal kúsok slaniny, zvyšok dňa sa zaoberám nejedením. Večer by som zožral aj hrdzavé klince. Lenže za dnešok si nezaslúžim a okrem toho, kde uprostred národného parku by sa dali zohnať hrdzavé klince? Štvrtok. Opúšťame údolie Sarvesvágge, ešte nás čaká prechod cez rieku Tiagńarisjahka a potom už národný park Padjelanta. Na mape vyzerá Tiagńarisjahka ako celkom dravý, bohatý prúd, realita tentokrát našťastie praje hajkerom. Po rieke Tiagńarisjahka ostalo iba suché koryto vymodelované zo špinavého snehu. Pod dnom koryta to podozrivo hučí, ale máme šťastie, sneh je dostatočne pevný. Zbohom, Sarek.

Padjelanta – “Lemus Paradise”

V sámovskej eskimáčtine to vraj znamená „nerovná zem“. Kráčame teda hrboľatou zemou po prúde Tiagńarisjahka, ktorá medzičasom vykukla spod snehu. O chvíľu dorazíme k rieke Rissájahka vytekajúcej zo sústavy jazier nad nami. Toto sa brodiť nedá, tok je priveľmi dravý a brehy sú na mnohých miestach neschodné. Na pokračovanie po prúde okolo jazera pri Alkavare kapell môžeme zabudnúť, ale my už máme pripravený variant „B“. Jazerá obídeme z južnej strany a budeme pokračovať do osady Arasluokta, kde si doplníme proviant. Po niekoľkých výškových metroch obúvame snežnice, zvyšok dňa je bohapustá šlapačka. Našťastie je sneh celkom kvalitný, napredujeme pomerne rýchlo. K večeru sa mi podarí stúpiť medzi dva kamene tak nešťastne, že sa snežnica zaborí hlboko do snehu. Myslel som si, že jazero, ktoré sme obchádzali, má brehy podstatne nižšie. Čľupnutie pod nohami túto domnienku spoľahlivo vyvracia. Našťastie stíham nohu vytiahnuť, než sa voda dostane popod štucky do topánky. Na dnes však už máme dosť, po pár metroch rozkladáme stan priamo na snehu. Pre istotu si pod karimatku nasúkam pár kusov oblečenia ako ďalšiu izolačnú vrstvu. Nepomohlo, zo spodu celkom slušne „sála“ chlad. Bohužiaľ ani kvalitný spacák zjavne nepomôže, ak máš spať na snehu bez kvalitnej karimatky. Poly je ráno vyspatý doružova, trošku mu ten komfort závidím. Piatok. Krátka etapa do Arasluokta trvá sedem hodín. Cestou brodíme jednu menšiu riečku. Voda je pomerne plytká, prúd mierny a dno hladké. Balada. Od radosti sa vyzliekam a idem sa okúpať. Nechal som sa však podviesť vlastnými pocitmi, voda je v skutočnosti oveľa studenšia, než sa zdalo. Rýchlo sa ošpliecham a idem sa slniť na breh.Kým sme dorazili do osady, domáci sa už uložili na odpočinok. V kempe rozkladáme stan, teším sa na zajtra. Fyzicky som dosť vyčerpaný, diagnostikoval som si črevnú chrípku z vody. Aspoň, že odtiaľto do Kvikkjokku pôjdeme celú cestu po chodníku zvanom Padjelantaleden. Sobota. Slnečný deň. V osade je pusto. Že by išli všetci na ryby? Prejdem sa po dedine, nikoho nestretnem. Uprostred osady sa pasie sob. Ostentatívnym odchodom vyjadruje svoj postoj voči ponúknutému dialógu s turistami. Len pre tú srandu zazvoním na zvone miestnej zvonice. Nepomohlo. Zbohom moje plány na kúpu čokolády a sušeného sobieho mäsa. Ďalšia osada je necelých šesť kilometrov vzdušnou čiarou. Pekelne všímavý Poly na mape zbadal značku vrtulníka. „Když je tam letiště, někdo tam musí být.“ Uzatvárame stávku, ktorú by som celkom rád prehral. Ak tam niekto bude, kupujem čokoládu ja Polymu a vice versa. Cesta po chodníku trvá pol dňa, najhorší je záverečný zjazd vykladaný doskami. Sú klzké, mrchy, veď som aj pristál na zadku. Žiadna romantika, váľať sa po zemi s batohom na chrbte. V Staloluokte bije na zvon Poly. Napriek tomu, že v osade je pod holým nebom odstavených niekoľko skútrov, tu niet živej nohy. Stávku som vyhral, čokoláda sa nekoná.Aspoň sme si pozreli miestny kostol. Žiaden neskorogotický šunt, ako stavebný materiál miestny architekt štýlovo použil drevo, hlinu, šachorinu a možno igelit. Táboríme na polceste medzi Staloluoktou a mostom cez rieku Ballávrjahka. Nedeľa. Počasie je od rána mizerné a cez deň si udržuje štandard. Cítim sa slabý ako mucha, naordinujem si pol tablety Celaskonu. Celkom kvalitne som sa spotil, pred odchodom sa cítim už len mizerne, som pripravený doraziť sa. Cestou medzi rečou tresnem čosi ako „Čo ak tam most nebude, …“. Už to viac neurobím. Most bol zložený na protiľahlom brehu, zjavne ešte uložený na zimný odpočinok. Rieka má celkom slušný prietok, ale až na krátky úsek s vodopádom to nie je žiadna divočina. Brodenie je celkom pohodové, akurát je tu trošku väčšia hĺbka. Asi do polovice stehien. Na zahriatie si uvaríme čaj a pokračujeme neúprosne ďalej. Mierne stúpame, až sme sa dopracovali k oblakom. Netuším, aký podiel na tomto stretnutí má tlaková níž, v každom prípade sa zhoršila viditeľnosť a je dosť vlhko. Každú chvíľu sa majú objaviť chaty kempu Tuottarstugorna. Overujem súradnice podľa GPS, ostáva nám čosi vyše kilometra. Potom chodník mizne pod snehom. Pod nami je sústava plies. Na druhom brehu sa čosi ako chodník objavilo. Medzera v hmle odhalí aj chaty. Fajn, takže na druhý breh. Po moste ani stopy, na mape nie je ani stopy po brode. Sakriš, to sa tu ponad potok lieta, alebo čo? Švédska správa národných parkov a celá populácia dostali záchvat štikútky za toľkú ignoranciu. Poly by pleso rád obišiel, ja v tom nevidím zmysel. Argumentujem tým, že sústava sa ťahá do diaľky vo všetkých smeroch. Chystáme sa brodiť. Z plesa vyteká riečka, ktorá vzápätí ústi do ďalšieho plesa. Náprotivný breh vyzerá byť v pohode, zato z našej strany je návej vysoký dva a pol metra. Skákať do ľadovej vody, ak neviem, aká je jej hĺbka a navyše s batohom na chrbte, sa mi nechce. Poniže je breh spodného plesa celkom schodný, Poly to ide omrknúť. Pre istotu si vyzlieka aj nohavice. Keď má vodu po trenky, ponúkam mu šnorchel. Ignoruje ma, vracia sa, aby si podkasal vetrovku. Ja radšej vyberiem lopatku – latrínovku a pustím sa produkovať schody. Keďže som sa už tiež stihol vyzliecť, kopem v sandáloch. Blbec blbý, nadávam si, keď mi začínajú odmŕzať prsty. Do tej vody sa „fakt teším“. Poly sa pripája, po chvíli ma vystrieda. Makáme celkom usilovne, ale trvá to dlhšie, než je príjemné. Prsty v sandáloch dosť trpia, Polyho mokré nohy mu ozaj nezávidím. Konečne hotovo!Nezdržiavame sa so stužkami, stavbu otvára Poly slávnostným zostupom. Vzápätí mu podám jeho batoh a potom môj. Máme to premakané, podrží mi ho, kým zleziem po úzkych schodíkoch. Nestihnem si ho ani nasadiť a Poly vyrazí divokým tempom na druhý breh. Nie je mu do reči. Bez zaváhania ho nasledujem. Pôvodne som si naše veľkolepé schodište v štýle Ľudovíta XXXII Kopáča chcel odfotiť, ale na brehu nakoniec riešime celkom iné problémy. V bláznivej naivite sušíme nohy, obúvame topánky a makáme ďalej. Neprekvapuje ma, že aj na tomto brehu je zima. Pocit, že sa pohybujem na chodúľoch, sa len neochotne vytráca. Trochu pomôže zdvihnutý adrenalín pri pohľade na prítok plesa, ktorého odtok sme práve prekonali. Asi pätnásť metrov od brehu plesa trčí z vody kameň, zjavne kamenný mužík,akými sa označujú chodníky. „Si dělaj kozy, * švédský!“ Takže nás čaká ďalšie brodenie. Tento potok je dosť úzky, zato dosť prudký. Možno povyše nájdeme snehový „most“… Nenašli sme. Aspoň sme sa prešli. Takže hľadáme vhodné miesto na brodenie a vyrážame. Prúd je tu ozaj divoký, aspoň taký divoký, ako sme my nasratí. Táto riečka by stála za fotku, ale keď sme na druhom brehu, som rád, že si dokážem obuť topánky. Posledných pár metrov ubehlo dosť rýchlo. Bleskovo identifikujeme chatu, ktorá je núdzovo otvorená pre prípady, ako ten náš. Dnu je neskutočných štrnásť stupňov. Teším sa na pohodu, ktorá tu o chvíľu vypukne. Pondelok. Počasie máme ako na objednávku, ortuť teplomera sa prebojovala do dvanásteho levelu Celziovej stupnice. Podľa mapy dnešná etapa vedie pomedzi množstvo plies, na jednom mieste definitívne cez riečku spájajúcu dve plesá. Nie je tam naznačený most, ani brod. Po včerajšku sa už nemôžem dočkať. Stojíme pred chatou, keď našu pozornosť upúta škriekajúci vták. Poletuje nad niečím, čo sa k nám zjavne približuje. Keď sa to vynorilo spod svahu, vykľula sa z toho polárna líška. Odetá v originál prírodnej líške, proste slušná kožušina. Mieri pomedzi chaty, rovno k nám. Hlava zvesená k zemi, zjavne jej škrekot nad hlavou riadne lezie na nervy. Už je na nejakých dvadsať metrov… Buď si nás nevšimla, alebo jej na tom nezáleží. Žeby bola besná? „Cica, ty sa nebojíš?“, opýtam sa len pre istotu, aby som vedel, či sa mám báť ja. Na chvíľu sa mrcha zastavila, potom sa zvrtla a za okamih len zvírený sneh naznačoval, že tam pred chvíľou stála. Koniec kultúrnej vložky, ide sa do roboty. Cestou sa celkom slušne potíme, slnko sa snaží dohnať včerajšok. Po ľavej ruke sa z času na čas ukazujú kopce Sareku. Pri jednej z prestávok urobí Poly spoločné foto a pokračujeme k očakávanému brodu. Ozaj musíme brodiť. Voda je síce chladná, ale slnko na druhom brehu nás rýchlo osuší a zohreje. Zostupujeme do údolia Tarrajakka k Tarraluoppalstugorna. Využijem pohostinnosť miestnej latríny. Vďaka výdatnej strave je to druhý krát za ostatných sedemnásť dní. Stan rozkladáme na polceste medzi Tarraluoppalstugorna a Sammarlappastugan, tesne nad pásmom lesa. Utorok. Pokračujeme údolím popri rieke, z Tarrajakka sa stala Tarraätno. V kempe Sammarlappastugan urobím perfektný kšeft – vymenil som pár polystyrénových chlebov za celozrnné chlebové placky. Švédi sú mizerní obchodníci, najmä, keď tu vôbec nie sú. Pripisujem im to k dobru, stále sme trochu rozladení z Tuottaru. Kvalita chodníka je značne premenlivá, miestami mi pripomína skalnaté cestičky v Slovenskom raji. Čím nižšie klesáme, tým viac sa mení príroda. V kopcoch bola ešte neskorá zima, dnešnej etape zodpovedá apríl, neskôr dokonca máj. Stále častejšie stretávame soby, navyše nás púšťajú bližšie. Množia sa komáre, aj keď na body zatiaľ vedieme. Kým kráčame, nie sú priveľmi dotieravé, ale počas prestávok začínajú byť otravné. Polymu sa jeden za jazdy zamotal do hára. Bzučanie pri uchu narušilo jeho koncentráciu, takmer hodil papuľniaka. Repelent zatiaľ nemusím použiť. Na chvíľu sa zdržíme v kempe Tarrekaisestugan. Od rieky počuť zvuk motora. Popred kemp preplával čln s dvoma rybármi, vymenili sme si zamávanie a pobrali sme sa ďalej. Toto nepočítam za stretnutie s civilizáciou, my sme suchozemci. Tesne pred koncom etapy prechádzame okolo stanu. Na základe dohodnutých pravidiel to už považujeme za „stretnutie s človekom“, Poly prehral druhú čokoládu. Bez kontaktu s ľuďmi sme teda boli štrnásť dní. Tábor rozkladáme na mierne vyvýšenom moste v zákrute rieky. Stromy tunerastú, moja nádej, že tu bude veterno, sa naplnila. Som spokojný, komáre nás nebudú otravovať. Streda. Hádam posledná etapa. Opäť je sychravo. Začíname prudkým zostupom k Njunjes. Papradie je tu fantasticky prebujnené, naše pohľady sa priam topia v zeleni. Svah na ľavej strane sa stráca v hmle, zo skál steká v niekoľkých prúdoch vodopád. V Njunjesstugan stretávame nemecko-holandskú partiu mládeže, dvaja chalani a baba. Škoda, nemôžem ochutnať z miestnych zimných zásob. Dozvedáme sa, že včera vypukla v Kvikkjokku turistická sezóna, teda otvorili stanicu horskej služby a supermarket. Ďalšia novinka je menej príjemná. Vraj sa do dediny nedá dostať suchou nohou. To sa ešte uvidí. Ich vraj previezol cez rieku k „modrému stanu“ nejaký chlapík, ochotne mi na neho dali telefónne číslo. Ešte aby sme platili za prievozníka. Pokojná Tarraätno sa zmenila na divočinu, tu by rafting stál za hriech. Chodník od Njunjes je síce mokrý, ale dosť kvalitný, postupujeme priam závratným tempom. Prechádzame okolo nejakej samotky, míňa nás švédsky deduško na malotraktore. Čoskoro sa začnem cítiť ako na Václaváku. Po pár hodinách sme pri kostre típí, cez ktorú je prehodená modrá fólia. Asi prievozníkova konečná. Rieka je slušne rozvodnená, aj keď už nie taká divoká. Zvoz člnom pre nás nepredstavuje pokušenie, ale nezdieľam Polyho optimizmus ohľadom príchodu do Kvikkjokku po suchej zemi. Míňame smutný snežný skúter, miesto na letný odpočinok si trochu nevhodne vybral hneď vedľa chodníka. Chodník sa kľukatí na kraji lesíka, na pár miestach dokonca zablúdil do vody. Prechádzame posledné dva mosty cez ramená rieky Vállebäcken a posledný most pred Kvikkjokkom cez akýsi rozvodnený jarok. Kvalita chodníka sa viditeľne zhoršuje. Prípadne neviditeľne, ak uvážime, že pod vodnou hladinou ho vidno dosť slabo. Obchádzka zatopeného úseku vedie divokým porastom. Hotová džungľa, nebyť ďalšej známky civilizácie. V kríkoch sú pohodené zhrdzavené sudy od paliva. Kdesi pred nami sa začervenali strechy domov. Koniec chodníka. Náš verný sprievodca počas posledných troch dní, rieka Tarraätno si tu dala rande s kolegyňou s gréckym názvom Gamajahka, ktorá nás vyprevádzala na cestu na začiatku tohto putovania. Chvíľu sme uvažovali, či to dokážeme preplávať, ale veľmi sa nám do toho nechce. Nájsť najbližší brod, to by znamenalo šliapať proti prúdu niekoľko kilometrov, pričom výsledok by bol stále neistý. Ešte skúsime presun proti prúdu, je tam nejaká usadlosť. Možno nás niekto miestny prevezie. Pokus je neúspešný, nasadzujem poslednú zbraň. Nie je ešte neskorá noc, vyťukávam teda prievozníkovo číslo. Chce sa mi plakať pri pomyslení na roamingový hovor do zahraničia, ale premôžem sa a hrdinsky stlačím zelené tlačidlo na telefóne. Je doma, dosť idiotsky sa pýta: „Ja?“ Jasné že ty, kto iný. Našťastie trochu rozumie po anglicky, dosť na to, aby sme sa nadvakrát dohodli, kto sme, kde sme a čo chceme. Kým čakáme, sme ľahký cieľ pre komáre. Na ich veľké zdesenie teda skúšame repelent. Má devastujúce účinky, behom sekundy sme osameli. Nezaveľa, nezadlho sa už vezieme do Kvikkjokku. Supermarket a Fjallstation už sú zavreté, autobus odchádza zajtra o piatej. Aspoň sa ešte odfotíme pri kostolíku a ide sa spať za dedinu.

KVIKKJOKK – STOCKHOLM

Štvrtok. Koniec túry oslávim v búrlivých vodách Gamajahka. Brehy sú strmé, stojím po pás vo vode a držím sa vŕby, aby ma prúd nestiahol. Pereje sú obrovské, prúd je divoký a voda ľadová. Pláva tu toľko piesku, že špinu a pot zo mňa voda neomýva, ale obrusuje. Ak by ma strhla voda, nájdu ma možno v Jokkmokku. Také kúpanie je vlastne tiež adrenalínový šport. Raz darmo, čistota pol života. Po návšteve Fjallstation máme nejaké materiály na čítanie. Rád by som si kúpil laponskú vlajočku, krásne by sa vynímala na batohu, lenže nie som si istý, či mi vystačia financie. V Stockholme bude určite lacnejšia! Supermarket je obchodík, v ktorom majú dosť obmedzený výber potravín a inak nič. Čokoláde však neodolám, obaja si navyše kupujeme Polarbröd. Autobus prišiel načas, priama linka do Murjeku. V Murjeku je vlaková zastávka zavretá. Dúfam, že nás z vlaku nevyhodia, ak nebudeme mať lístky. Nevyhodili. Sprievodkyňa je celkom milá, akurát sme si k normálnej cene priplatili 80 SEK. Ach jaj, štyri stovky v čudu. Počas nasledujúcich niekoľkých hodín vedieme akademickú debatu na tému „Vnímanie zdivočených turistov náhodnými cestujúcimi“, robíme si zápisky a závidíme Švédom ich zásoby proviantu. Vždy niečo žerú, mrchy. Piatok. Do Stockholmu prichádzame k večeru.

STOCKHOLM

rozdiel od predchádzajúcej návštevy Stockholmu sa teraz nemáme kam ponáhľať. Už vo vlaku som si predsavzal, že vyhľadám informačné centrum a skúsim si zistiť čosi o meste. Samozrejme ma zaujímali najmä kšefty, ale niekedy aj pochybné dôvody vedú k zaujímavým výsledkom. Navštívili sme dokonca dve informačné centrá. Z preplnenej Centralstation som si odniesol nejaké mapky, pár brožúr a vtieravý pocit nedôležitosti. Zato návšteva IC tuším kdesi na „Hamngatan“ bola iná káva. Brožúr aj máp tu bolo podstatne viac, väčšina z nich for free. Komerčné plány mesta sú možno podrobnejšie, ale voľné sú tiež celkom kvalitné. Čo ma ozaj potešilo, bol elektronický informačný systém mesta. Nedalo sa síce surfovať po internete, zato informácií z histórie, súčasnosti a možnej budúcnosti mesta tu bolo viac než dosť. Konečne ideme omrknúť mesto. Urobili sme iba jeden skvelý kšeft, na trhu sme kúpili kilo mierne prezretých banánov za cenu slušnú aj pre nás. Banány sú super, o chvíľu ľutujem, že sme nekúpili viac. Vracať sa nám nechce, prídeme na trh zajtra. Na mapke si vyberieme ďalšiu trasu a pokračujeme v obhliadke mesta. Malú prechádzku ukončíme na najvyššom mieste mesta na akomsi skalisku, vraj „Skinnarviksberget“, trápnych 53 metrov nad morom. Ani náhodou tu nie sme sami, vo veľkom sa tu griluje, opeká, popíja alko aj nealko. Vypukol totiž sviatok s pohansky znejúcim názvom a koreňmi, „Midsummer night“ – povedzme „Noc letného slnovratu“ – najkratšia noc v roku. Švédi majú niekoľko sviatkov. Strávili sme tu síce dvadsaťštyri dní, z toho nejakých osemnásť na území bez civilizačných výdobytkov a ďalších pár pripadlo na cestovanie. Na zostávajúcich niekoľko dní nám pripadli dva nezávislé sviatky, ktoré dosť významne obmedzili naše možnosti, prvý krát pri ceste do Kvikkjokku, neskôr v samotnom Stockholme. Skrátka čo mohli, to Švédi v sobotu pozatvárali. Osobne to považujem za vrcholnú provokáciu osudu a trestuhodnú nezodpovednosť plánovacieho oddelenia. Kebyže plánovacie oddelenie netvorím ja a Poly, ktosi si to škaredo odkaká. Poučenie do budúcnosti: Zvýšenú pozornosť venovať termínom sviatkov!
Sobota, nedeľa, pondelok. Venujeme sa striedavo vlastným žalúdkom, prechádzkam po centre, vymýšľaniu ďalšieho programu, potom sa znova kŕmime. Do niektorých múzeí je voľný vstup. S ľahkou skepsou skúšame prvé… Uf, tak to bola sila. V Etnografickom múzeu sme sa zdržali hádam štyri hodiny. Expozícia je skvelá, zážitok jedinečný. Toto nie je múzeum „zadarmo“, iba je tu voľný vstup. Odišiel som najmä kvôli tomu, že na viac dojmov proste nemám mozgovú kapacitu. Poly je tiež spokojný, počas prehliadky múzea si stihol dobiť mobil. Pragmatik. V nedeľu večer nám nejaký miestny maník núka hodinky, zaručene rolexky. No, thanx. Netvári sa sklamane, pre istotu sa pýta ďalej: „Weed, hash?“ Akoby núkal tekvicové jadierka. Zavrtíme hlavami. „Nekúpiš ty, kúpi druhý.“ Chlapík mrdne plecom a odchádza skúšať šťastie ďalej. Stockholm je celkom pekný, ale vlastne už pre nás nemá pripravené nič zvlášť pozoruhodné. Zvyšok času čo tu trávime, sme proste ďalší z toho davu turistov čo bezcieľne blúdia jeho ulicami. Howgh. Ešte nie Howgh, pretože – o storočie neskôr, doma v teple pri vrčiacom PC: Po návrate domov som plný nádeje skúsil čarovný program PC Inspector file recovery a mal som šťastie. Pekný kopec fotiek sa zachoval, dosť na to aby osviežili moju pamäť a oživili spomienky na tých pár výnimočných okamihov. Tak nech sa páči http://mato.rajce.net

JÍDELNÍČEK alias Deník hladu

Proč nazýváme naši výpravu do Národních parků Sarek & PADJELANTA “Hladovou expedicí” ??? Myslím, že vše je jasné pokud se blíže podíváme na náš jídelníček…

Před cestou jsme se níjak nedomlouvali, že bychom eventuálně vařili společně, tak v průběhu cesty vyplinulo, že se budeme stravovat každý zvlášť, ze zásob které si neseme sami na zádech. Myslím že to nebylo špatné, dokážu si představit, že v průběhu našeho “hladomoru” by mohli vyvstat nějaké neshody ohledně přídělů či výběru jídla, což se logicky vůbec neStalo… Z níže uvedené tabulky lze vidět, že jsme zvolili odlišný přístup ke stravování. Maťo se doma předzásobil velkým množstvím slaniny, já zase instantníma pochutinama. Co bylo lepší??? Těžko říct, protože já slaninu nejím, tak si Maťo užil slaninových hodů Celkem jsem se bavil, když jedl každý den slaninu, někdy jen tu slaninu …

Datum	Maťo	Poly
Prague – Jokkmokk 3.-7.6.2005	taková ta klasika co si veze člověk z domu: pečený holub, víno, buchty, chlebíčky…	taková ta klasika co si veze člověk z domu: smažené řízky, vařené brambory, pivo, dort …
v tuto chvíli nám začínalo docházet, že se naše zásoby opovážlivě ztenčují, bylo třeba rozepsat zbytek potravin na zbývající dny …
Kvikkjokk-Arasluoktastugorna 7.-16.6.2005	snídaně: slanina s vločkama s příchutí benzínu (nedoporučuju skladovat vločky dohromady s benzínovým vařičem:-)) oběd: nic večeře: slanina bez vloček	snídaně: jedna malá placka+plátek salámu, než jedno či druhé došlo… oběd: 3 rozinky, než došli… večeře: instantní blivajz…
rybářské osady Arasluoktastugorna, Staloluoktastugorna 16.-17.6.2005	největší zklamání na cestě, žádní lidé, žádné jídlo. včera jsem si nacpal břuch, že dnes nakoupíme zásoby ať to stojí co to stojí, místo toho snížení přídělu, POMÓÓC HLADOMOR !!!
Staloluoktastugorna – Kvikkjokk 17.-22.6.2005	u jezera … narážíme na otevřenou chatu. A hle ve skříni je trochu jídla !!! Odmítám jíst cizí jídlo, po chvíli přemlouvání Maťom, který mě ubíjí argumenty typu – je to tu pro případ nouze a stejně je to prošlé … , neodolám a za chvíli se již v ešusu vaří skvělé polární těstoviny, ke kterým přikusujeme finský či norský Knackenbrot. někde mezi … a … narážíme na další chatu. Maťo s vidinou dalších zásob skoro běží. Přijdu blíž a vidím, že z jeho tváře zmizel ůsměv. V chatě jsou rozvalení Holanďani a cpou si břicha dobrotama. Je nám blbé je poslat pryč a mezitím “zkontrolovat” zásoby v chatě. Nechali jsme se teda odbýt sušeným jablkem od slyčné Holandské dívčiny…
cesta vlakem Murjek-Stockholm	placky, které jsem jedl předchozích 16 dní, tak stejné balení jsem snědl za 2 hodiny ,dorazili jsme malé fruko + cracry, které nechali buržouzské švédské děti na stole ve vlaku.
Stockholm 24.-27.6.2005	marmeláda, mléko, ICA musli, banány
Maťo se smál, když mně spadl před kravaťáky oplatek na letišti na zem, já jsem ho zvedl a v klidu sněd. Holt už vím co je to hlad !!!